Peter Pellegrini sa postavil proti doživotnej rente pre generálneho prokurátora, kritizuje transakčnú daň aj covidovú amnestiu. Mení sa bývalý spojenec Fica na štátnika, alebo ide len o jednorazovú záležitosť?
Má výhrady voči doživotnej rente pre generálneho prokurátora Maroša Žilinku, transakčná daň podľa neho nemá logiku a mala by sa zrušiť, plošnú covidovú amnestiu považuje za výsmech pozostalým z pandémie. Toto nehovoria slovenskí opoziční lídri Michal Šimečka, Milan Majerský či Branislav Gröhling, ale slovenský prezident Peter Pellegrini.
Ostane sám?
Precitla slovenská hlava štátu? Ide o jav jednorazový a veci sa vrátia do starých koľají, alebo sa začal proces premeny bývalého blízkeho súputníka premiéra Roberta Fica na štátnika? A nájde prezident podporu vo svojej bývalej strane, alebo sa Hlas-SD už stal definitívne „béčkom“ najsilnejšej vládnej strany Smer-SSD?
Sú to všetko legitímne otázky, vyvolané nečakanými vzdorovitými postojmi prezidenta Pellegriniho, podporené aj jedným konkrétnym aktom – nepodpísaním novely zákona o prokurátoroch, ktorá mala zaviesť doživotnú rentu pre generálneho prokurátora, dokonca aj v prípade, ak odstúpi z funkcie predčasne, čo by bolo v prípade Maroša Žilinku po štyroch rokoch. Funkčné obdobie generálneho prokurátora je sedem rokov a všetky indície naznačovali, že skutočným zámerom tohto zákona je odstúpenie Žilinku už po štyroch rokoch, aby o jeho nástupcovi rozhodovala súčasná koalícia. Keďže sedem rokov presahuje súčasné funkčné obdobie Národnej rady SR, ďalšieho generálneho prokurátora by už volil nový parlament a v ňom už dnešná koalícia môže sedieť v opozičných laviciach.
„Mám vážny problém s tým, aby sme generálnemu prokurátorovi priznali rentu len na základe výmyslu nejakého poslanca, že to má byť po štyroch rokoch a nie po odslúžení celého funkčného obdobia,“ povedal v rozhlasovej relácii Sobotné dialógy Peter Pellegrini, pričom k téme ešte dodal, že generálnym prokurátorom by nemal byť človek, ktorý je trestne stíhaný alebo obžalovaný. Reagoval tým na otázku, či si vie predstaviť, že by do funkcie zvolili Davida Lindtnera alebo Mareka Paru, poradcov predsedu vlády, na ktorých sa vzťahujú aj už spomínané výhrady hlavy štátu.
Prezident Pellegrini sa tak dištancoval nielen od legislatívneho zámeru Smeru-SSD, ale aj od personálnych alternatív tejto strany na obsadenie postu generálneho prokurátora. Teda takého, ktorý by stratil všetky zábrany a podporoval by mocenské ciele Roberta Fica.
Zabudnutý Západ
Už táto téma by postačila na konštatovanie, že hlava štátu bezprecedentným spôsobom kritizuje zámery koaličných strán, predovšetkým Ficovho Smeru. Napokon, Pellegrini by nebol prvým prezidentom, ktorý sa postavil proti mocenským zámerom predsedu vlády. Slovensko už takýto príbeh pozná zo vzťahu prezidenta Michala Kováča a premiéra Vladimíra Mečiara.
Prezident Pellegrini však v posledných dňoch zaujal pozície, aké boli doteraz vyhradené najmä kritikom súčasnej koalície. Ten výpočet je úctyhodný: okrem vyššie spomínanej výhrady k nelogickej transakčnej dani a kritiky necitlivej plošnej covidovej amnestie prezident Robertovi Ficovi vyčítal, že príliš dlho neriešil spory v koalícii a že v jeho zahraničnej politike na všetky štyri svetové strany absentuje Západ. Takisto podporil náčelníka Generálneho štábu Ozbrojených síl SR Daniela Zmeka a eurokomisára Maroša Šefčoviča, ktorých kritizuje najmä predseda SNS Andrej Danko.
Stúpenci prozápadného smerovania krajiny momentálne našli nového spojenca v prezidentskom paláci, hoci sa dá predpokladať, že aj samotný Pellegrini si veľmi dobre uvedomuje, že jeho podporovatelia môžu mať z proruskej orientácie krajiny oprávnené obavy.
Kľúčová otázka však neznie, či Peter Pellegrini pri týchto postojoch vytrvá a priblíži sa k postu skutočného lídra, čo by tiež nebolo málo, ale či ho podporí aspoň časť strany Hlas-SD, čo by mohlo výrazným spôsobom ovplyvniť domácu politickú scénu a obraz Slovenskej republiky. Po dlhom čase pozitívnym smerom.
