Všetko, čo je potrebné vyhodiť do povetria, bude vyhodené. Takto hovorí o Ukrajine bývalý ruský prezident a premiér

Kým prejdeme k žánru paródie na politickú scénu, vymedzme si mantinely väčšieho ihriska, na ktorého okraji, na jednom neveľmi významnom kúsku zeme, sa odohráva slovenský politický kabaret.

Podľa Dmitrija Peskova, hovorcu Kremľa, „bolo by nesprávne očakávať nejaké okamžité rozhodnutia alebo prelom. Ale práca pokračuje“. Povedal to deň po druhom kole priamych rusko-ukrajinských rozhovorov v Istanbule, kde ruská strana vo svojom memorande potvrdila vlastné maximalistické požiadavky – aby sa Ukrajina stiahla zo svojich štyroch oblastí, ktorých časti má pod kontrolou Moskva, aby medzinárodné spoločenstvo uznalo anexiu Krymského polostrova ako súčasti Ruska, ďalej žiada neutralitu Ukrajiny a stanovenie limitov na veľkosť jej ozbrojených síl a množstvo vojenského vybavenia.

Čo neznamená pre Ukrajinu nič menej ako de facto kapituláciu.

Odplata je vraj nevyhnutná

Teoreticky pripusťme, že by to ukrajinská strana napokon akceptovala. V tom prípade sa však treba zaoberať aj postojom iného ruského lídra, bývalého prezidenta a predsedu vlády Dmitrija Medvedeva, dnes v pozícii podpredsedu Bezpečnostnej rady Ruskej federácie: „Istanbulské rozhovory neslúžia na uzavretie kompromisného mieru za niečích bludných podmienok. Ich cieľom je zabezpečiť naše rýchle víťazstvo a úplné zničenie neonacistického režimu… Odplata je nevyhnutná. Naša armáda postupuje vpred a bude postupovať aj naďalej. Všetko, čo je potrebné vyhodiť do povetria, bude vyhodené. A tí, ktorí musia byť zlikvidovaní, budú zlikvidovaní.“ Povedal Dmitrij Medvedev, kedysi vnímaný ako ruský moderný liberálny politik (je tam viac kontroverzií a paradoxov, ale časy boli aj takéto).

V tomto kontexte, ktorý by mohol byť testom aj pre poslancov Národnej rady SR (NR SR), či už vedia čítať s porozumením alebo nie, sa odohrali dva domáce súboje o uchopenie protiruských sankcií.

Keby som bol naivný, azda by som aj očakával, že po Medvedevových slovách „čo je potrebné vyhodiť do povetria, bude vyhodené. A tí, ktorí musia byť zlikvidovaní, budú zlikvidovaní“ sa skončí akákoľvek diskusia o tom, či sú protiruské sankcie potrebné, a začne sa debatovať o tom, ako čo najviac posilniť Ukrajinu, aby sa dokázala ubrániť nepriateľovmu zámeru „všetko, čo je potrebné vyhodiť do povetria, bude vyhodené. A tí, ktorí musia byť zlikvidovaní, budú zlikvidovaní“. (Áno, opakujem to už tretíkrát na malom priestore, ale ak to obhajcovia Vladimira Putina nepochopia ani teraz, tak kedy?)

Poslanci slovenského parlamentu prijali sporné uznesenie o ruských sankciách vďaka omylu opozičnej poslankyne Martiny Bajo Holečkovej (SaS).

FOTO: SITA/Kancelária NR SR

Naše protiruské sankcie

A v tomto eticky jednoznačnom kontexte sa na Slovensku odohrali dve významné akcie, súvisiace s protiruskými sankciami. Prvou bolo zamietnutie referenda o zákaze protiruských sankcií prezidentom Petrom Pellegrinim, druhou prijatie uznesenia NR SR o odmietnutí protiruských sankcií.

Hlava štátu je za sankcie, NR SR je proti nim – tak znie najjednoduchší výklad oboch akcií. Samozrejme, ako to povedal v jednom židovskom vtipe rabín na smrteľnej posteli – všetko je inak. Teda aspoň trochu inak, aby som posunul židovské poznanie na slovenskú pôdu. Trochu inak z hľadiska podstaty aj dôsledkov oboch udalostí. Napokon, aká krajina, taký židovský rabín, že?

Zamietnutím referenda vyvrcholila pozoruhodná misia hlavy štátu, ktorá sa začala správou o stave republiky, kde zazneli okrem iného aj nečakane kritické slová na adresu koalície, najmä strany Smer, hlavne v otázkach zahraničnopolitickej orientácie Slovenska. Ešte sa táto správa ani nestihla poriadne zanalyzovať a už politickú scénu zaskočil Peter Pellegrini súhlasom s postupným navyšovaním obranných výdavkov Slovenska na 5 percent – skokové navýšenie výdavkov odmieta aj premiér Fico.

Toto stanovisko prezident skonzultoval s ministrom obrany a generálnym štábom, ale výhrada, že tomu mala predchádzať odborná diskusia, je plne opodstatnená – možno sa tak stane na stretnutí hlavy štátu s politickými stranami, ktorého zorganizovanie od prezidenta ešte pred summitom NATO očakáva premiér.

(Ne)referendum

A potom Pellegrini priam zaskočil najmä členov SNS a organizátorov referenda, keď ho odmietol vyhlásiť. Argumentoval, že bolo nevykonateľné pre viacero nejasností vo formulácii otázky: „Súhlasíte s tým, aby Slovenská republika neuplatňovala sankcie voči Ruskej federácii, ktoré škodia slovenským občanom, živnostníkom a aj podnikateľom?“

Otvorene treba uznať, že výhrady voči nejasným termínom nestoja na vode, podľa prezidenta nebolo jasné, čo konkrétne sa v tejto súvislosti myslí pod „Slovenskou republikou“, ako treba vnímať pojem „voči Ruskej federácii“, či sa tým myslí štát, fyzické osoby alebo aj firmy, a takisto vyslovil aj pochybnosti o tom, na základe čoho by sa dala posúdiť škodlivosť sankcií.

Rozhodnutie hlavy štátu sekundárne podporili aj signály a fakty o sfalšovaní neznámeho počtu podpisov, v každom prípade sa Peter Pellegrini nechal viesť neveľmi známou črtou svojej povahy, akou je odvaha a ochota ísť do rizika. V tejto situácii sa totiž priam ponúkala možnosť osloviť s výhradami a pochybnosťami priamo ústavný súd, ako to napokon urobila v podobnej situácii aj Zuzana Čaputová, keď jej predložili podpisy za referendum o skrátení volebného obdobia. Prezidentku za také rozhodnutie v tom čase (máj 2021) ostro kritizovala aj strana Hlas a jej vtedajší predseda Peter Pellegrini neskôr označil zamietavé rozhodnutie ústavných sudcov za „čierny deň demokracie“ na Slovensku.

Nič však nebráni organizátorom referenda, aby sa na ústavný súd obrátili sami a od kritických slov pristúpili k činom. Určite by výrok ústavného súdu prispel k sprehľadneniu slovenskej legislatívy a na svoje by si prišiel aj Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra, prinajmenej jazykovedci, skúmajúci heslá „Slovenská republika“, „Ruská federácia“ či „škodlivosť sankcií“.

Šok v poslaneckých laviciach

Ešte ani nedošumela pena dní nad zamietnutím referenda o protiruských sankciách a Putinov fanklub na Slovensku priam pokropili z úrovne Národnej rady živou vodou. Úplne nečakane bolo totiž schválené uznesenie NR SR, navrhnuté štyrmi poslancami SNS, v ktorom parlament zaviazal členov vlády SR, aby „v rámci medzinárodných organizácií a spoločenstiev, ktorých je Slovenská republika členom, či medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná, nehlasovali za prijatie nových sankcií a obchodných obmedzení voči Ruskej federácii a aktívne presadzovali opatrenia na stabilizáciu energetického trhu, elimináciu cenovej volatility a ochranu strategických záujmov slovenského hospodárstva“.

Slovo „nečakané“ je úplne namieste. Ani samotní poslanci v prvom okamihu po hlasovaní neverili, čo sa vlastne stalo. Na presadenie takéhoto uznesenia totiž stačilo 51 hlasov (!), čo je viac ako polovica z nadpolovičnej väčšiny 76 všetkých poslancov (v tomto prípade aj hlasujúcich, NR SR má 150 poslancov). Ešte bizarnejšia bola skladba týchto 76 poslancov. Štyria poslanci Smeru zrejme zámerne nehlasovali vôbec, aby dosiahli, že parlament nebude uznášaniaschopný, lebo koalícia bez nich štyroch mala mať už iba 75 hlasov, čo je na prijatie uznesenia málo. Inak sa ich absencia vysvetliť nedá, čím podľa všetkých náznakov a prerieknutí sledovali zámer, aby mali Robert Fico a ministri voľné ruky pri hlasovaniach o protiruských sankciách. Po prijatí tohto uznesenia je pozícia Roberta Fica zložitejšia.

Chýbajúci hlas do nadpolovičnej väčšiny omylom alebo zlyhaním hlasovacieho zariadenia dodala poslankyňa Martina Bajo Holečková (SaS) a zmarila tak nielen pokus opozície o obštrukciu, ale aj pokrytecký zámer Smeru-SD, ktorým nebolo nič iné, ako neprijať uznesenie.

Pokrytectvo?

O oprávnenosti tvrdenia o pokryteckosti hry Smeru-SD vypovedá nielen absencia štyroch poslancov či reakcie viacerých politikov a právnikov, spochybňujúcich záväznosť tohto uznesenia. Pochybnosti o záväznosti pritom nestoja na hlinených nohách. Napríklad podľa ústavného zákona o spolupráci NR SR a vlády SR v záležitostiach Európskej únie parlament „môže schvaľovať stanoviská SR aj k ďalším záležitostiam Európskej únie, ak ju o to požiada vláda alebo najmenej pätina poslancov NR SR“, čo sa teda nestalo, lebo uznesenie predložili iba štyria poslanci.

Názor, že prijaté uznesenie je nulitné a vláda sa ním nemusí riadiť, nie je vôbec zriedkavý. Aj podľa ústavného právnika Vincenta Bujňáka toto uznesenie nie je ústavným zákonom a ani zákonom, a preto nepredstavuje všeobecne záväzný právny predpis. Ak by sa člen vlády alebo premiér od tohto uznesenia odchýlil, „môže byť s tým spojená ústavno-politická zodpovednosť vo forme hlasovania o nedôvere“, hovorí Bujňák, ale ťažko sa dá v tejto koalícii očakávať, že by sa hlasovanie o nedôvere voči Ficovi presadilo, ak by toto uznesenie nevnímal ako záväzný akt a hlasoval o sankciách podľa vlastného uváženia.

Karty na stôl

Ešte v júni sa bude na summite EÚ rokovať o obnovení jedného zo sankčných balíkov a tam už bude slovenský premiér nútený odhaliť karty. Zatiaľ je odhodlaný „dôrazne vystúpiť proti návrhu Európskej komisie zastaviť úplne dodávky všetkého plynu, ropy a jadrového paliva z Ruskej federácie do krajín EÚ“. Nie je to nič nové, veď už počas májovej návštevy Moskvy sľúbil ruskému prezidentovi Putinovi, že takýto zámer bude vetovať. Premiér Fico na tlačovke zopakoval svoj postoj, že uznesenie Národnej rady o protiruských sankciách považuje za politické s veľmi silným posolstvom, nie je však v súlade so spomínaným ústavným zákonom o spolupráci NR SR a vlády SR v záležitostiach Európskej únie.

Potvrdil však, že v EÚ bude blokovať len tie protiruské sankcie, ktoré škodia Slovensku, hoci uznesenie hovorí o sankciách en bloc. „Ak bude sankcia, ktorá by nás poškodzovala, nikdy za ňu nezahlasujem,“ povedal Fico.

Budúcnosť je síce neistá, ale o dnešku možno vyhlásiť, že tretina poslancov NR SR odmieta sankcie voči štátu, ktorého významný líder o Ukrajine hovorí, že „všetko, čo je potrebné vyhodiť do povetria, bude vyhodené. A tí, ktorí musia byť zlikvidovaní, budú zlikvidovaní“.

Také je to jednoduché.